Igorovi Obertovi pauzu od športu vyplnili domováci

Člen realizačného tímu nášho áčka, Igor Obert, žije s futbalom od nepamäti. No nie vždy bol jeho hlavnou náplňou.

V životopise Igora Oberta nájdeme nielen množstvo klubov, v ktorých pôsobil ako hráč, ale aj zaujímavú zastávku v komárňanskom detskom domove. Zavial ho tam život po tom, čo spoločne s koučom Petrom Lérantom ukončili po prvý raz spoluprácu s ŠKF Sereď. „Mám vyštudovanú sociálnu prácu na UKF v Nitre. V detskom domove hľadali človeka. V Seredi som skončil, doma som sa nudil, tak som reagoval na inzerát. Išiel som na pohovor a vybrali ma,“ zaspomínal si na svoju prvú pracovnú skúsenosť v odbore, ktorému sa venoval na vysokej škole. V detskom domove boli prevažne deti rómskeho pôvodu, navyše s mnohými zdravotnými problémami. Igor pracoval na jednom z troch tamojších oddelení, na ktorom bolo umiestnených približne 25 detí. Spomína, že rozdiel medzi teóriou zo školy a praxou bol diametrálne odlišný. „Vytvorili sa tam silné putá, s deťmi som prežíval rôzne príbehy. Ráno sa vždy tešili, keď som prišiel do práce. Tie deti si veľmi rýchlo zvyknú na človeka, ktorý je mladší, blázni sa s nimi, je im viac kamarát, než vychovávateľ.“ Pre mnohých je už len predstava o zamestnaní v detskom domove nesmierne emotívna. „Samozrejme, keď má človek v sebe nejaké city, tak sa na tie deti musí naviazať. Niektoré si obľúbi viac. Tak je to aj vo futbale, aj tréner má niekoho radšej, ale myslím si, že to je prirodzené. Ale či som chcel nejakému dieťaťu pomôcť až tak, že by som si plánoval adoptovať ho, tak to nie. Ten proces je veľká byrokracia.“ Anabáza Igora Oberta v detskom domove v Komárne trvala 6 mesiacov, potom ho opäť povolala do služby Sereď. Kontakt so svojimi obľúbencami však neprerušil. „Žiaľ, aktuálna situácia mi nedovoľuje ísť za nimi osobne, ale často na nich myslím a aj na Vianoce som im poslal darčeky,“ prezradil Igor, ktorý zatiaľ vlastné deti nemá. Vzťah k nim však má podľa vlastných slov pozitívny, čo zrejme súvisí s tým, že jeho mama pracovala ako učiteľka v materskej škôlke. Napriek tomu bol v zariadení jeden z mála mužov. Túto emocionálne náročnú prácu ľahšie znášajú ženy. Pre neho bolo najťažšie prijať fakt, že choré deti zostávajú v takomto zariadení dlho, pretože osvojiť si dieťa s ťažkými diagnózami nikto nechce. No Igor ťažko spracúval aj to, keď deti prišli navštíviť ich rodičia a tie následne ich odchod brali nie práve pozitívne. „Niekedy boli z toho hotové aj dva dni. Stále sa pýtali, prečo ich tam nechali. Toto bolo väčšinou v prípade detí zo sociálne slabších rodín, keď ich rodičia museli na nejaký čas dať do opatery štátu, kým si nezastabilizujú svoj život, aby bol pre deti vhodný,“ vysvetlil. Napriek takýmto chvíľam sú však podľa neho aj tieto deti šťastné. „Oni vám dookola opakujú, že vás ľúbia. Každé ráno po príchode som dostal 20 objatí. Aj teraz, keď na to spomínam, mám zimomriavky.“ Pre Igora Oberta to bola síce krátka, ale veľmi osožná odbočka z futbalového sveta. Aj dnes, keď treba, mu pripomenie, čo sú to problémy, ktoré stoja za hlavybôľ a čo sú tie pravé hodnoty života.

Zdroj foto: súkromný archív Igora Oberta

 

Komentáre