HISTÓRIA

História FC Nitra (1909 – 1990)

Vznik futbalu v Nitre majú na svedomí členovia dobrovoľného hasičského športového spolku, ktorý vznikol v roku 1909. Obzvlášť veľký lokál patriot Oskar Ronchetti robil všetko preto, aby sa stal futbal vlajkovým športom tejto organizácie  a až do začiatku vojny sa čulo rozvíjal. K jeho spoločenskému ukotveniu prišlo až počas zlatých 20. rokov, kedy už každý občan mesta bez národnostného rozdielu vedel, že Nitriansky atletický klub a jeho bielo-belasé farby sú aj jeho majetkom. Mužstvo štartovalo najprv v regionálnej juhoslovenskej súťaži, neskôr v slovensko-podkarpatskej divízii a v Majstrovstvách Západoslovenského kraja. Okolo roku 1934 postavili v Nitre výborný tím schopný konkurovať aj 1.ČsŠK Bratislava – vtedy najsilnejšiemu mužstvu na Slovensku. Aj napriek striedaniu lepších časov s horšími, prečkal nitriansky futbal Druhú svetovú vojnu na priemerných pozíciách, čo spôsobil pravidelný odliv najlepších hráčov.

Tento fakt platil až do polovice 50. rokov, kedy sa druholigové mužstvo citeľne posilnilo, čo potvrdilo aj v medzinárodných zápasoch. Aj napriek prehre 1:3 mnohí pamätníci až do dnešných dní spomínajú na rok 1956 a legendárny zápas proti maďarskému majstrovi Honvéd Budapešť. V sezóne 1959/1960 si konsolidované mužstvo pod taktovkou trénera Karola Bučeka po prvýkrát zahralo v najvyššej  republikovej súťaži, kde sa v konkurencii popredných českých a slovenských stálic postupne umiestnilo na 8., 11. a 12. mieste. Bolo to neopakovateľné obdobie charakteristické útočným futbalom, kedy sa útočník Michal Pucher hneď v premiérovej sezóne stal s 19 gólmi najlepším strelcom československej ligy. Ku kľúčovým hráčom mužstva, ktoré sa v sezóne 1961/1962 postaralo o 2. miesto vo federálnej súťaži a najväčší úspech v histórii klubu, patrili okrem neho aj brankár Vilian Padúch, obranca Ladislav Putera či stredopoliari Milan Navrátil a Viliam Hrnčár. Poslední dvaja menovaní si spoločne s Pucherom za svoje dlhoročné vyrovnané výkony vybojovali pozvánku do Olympijského mužstva ČSSR. Žiaľ, sláva netrvala dlho – sezóna 1962/1963 priniesla prekvapujúci pád na posledné miesto tabuľky, zostup a až osemročné zotrvanie v druhej lige.

Koncom 60. rokov sa pod vedením toho istého Michala Puchera opäť začal rodiť konsolidovaný kolektív schopný konkurovať tým najlepším. Mužstvo hralo výborne, agresívne, strieľalo góly, obzvlášť v domácom prostredí pripravilo verným fanúšikom nejeden skvelý zážitok. Lenže ani v silách brankára Vladimíra Szabóa, obrancov Daniela Ižolda, Júliusa Porubského, záložníka Fedora štankeho či reprezentačného útočníka Vladimíra Ternényho nebolo udržať ligu dlhšie ako v už odskúšanom štvorročnom období počínajúc sezónou 1971/1972.

Po druholigovom vyhnanstve medzi rokmi 1975-1979 a hľadaní strateného rytmu sa generačne obmenené mužstvo pod vedením trénera Františka Skyvu v sezóne 1979/1980 opätovne vrátilo do najvyššej súťaže a na prekvapenie všetkých hralo výborný futbal – ako druhý najlepší slovenský tím sa umiestnil na výbornom 6. mieste. Obranca Jozef Kukučka, stredopoliari Ján Hlavatý a Peter Hodúr či kanonier Dušan Borko sa zaradili k najlepším futbalistom ligy.

Po najledujúcej slabšej sezóne sa Nitra opäť vytiahla v tej ďalšej, keď posilnená o Petra Palúcha, Kamila Chatrnúcha a Rudolfa Kramoliša obsadila ešte prenikavejšie 4. miesto. Za pozornosť stojí, že skvelé výkony mužstva siahajúceho na Pohár UEFA posunuli obrancu Jozefa Kukučku na Majstrovstvá sveta v roku 1982. Lenže, ako to už v Nitre chodilo, nasledujúce sezóny priniesli len záchranárske práce. V tej prvej to mužstvo ešte zvládlo, no v ročníku 1983/1984, keď zaknihovalo len šesť výhier, už nie. Mimochodom, moderné dejiny nitrianskeho futbalu sú pretkané kolísaním medzi prvou a druhou ligou, so zaujímavým poznatkom, že v tej prvej sa klub nikdy nezdržal dlhšie ako štyri – päť sezón.

Druholigové vyhnanstvo v rokoch 1984 – 1986 patrí k prelomovým obdobiam nitrianskeho futbalu, pretože práve vtedy sa pri trénerovi Jozefovi Jarabinskom položili základy vrcholiace postupom do Pohára EUFA na jeseň 1989. Nástup mladíkov Milana Lednického, Františka Halása a hlavne Ľubomíra Moravčíka v spojení so skúsenosťami Róberta Ježa, Dušana Borka či Jaroslava Dekýša predznamenal snáď najúspešnejšiu éru nitrianskeho futbalu. Technicky vyspelé mužstvo hralo krásny, ľúbivý futbal – jeho piliermi bol spoľahlivý brankár Peter Palúch, tvrdá obrana, kreatívna záloha a okamžitý prechod do útoku. Počnúc sezónou 1986/1987 Nitra postupne vybojovala 8., 7. a 3. miesto, ale aj spomínanú miestenku do pohárovej Európy a zápasy proti 1. FC Kolín (1:4, 0:0). Neúspechom sa nedá nazvať ani účinkovanie v sezóne 1989/1990, kedy Nitra obsadila slušné 6. miesto.

Novodobá história FC Nitra (od roku 1990)

Nitriansky futbal privítal slobodné časy mimoriadne pružným spôsobom. Už v priebehu roku 1990 sa robilo všetko preto, aby sa klubová štruktúra na všetkých segmentoch priblížila západnému modelu. Aj vďaka myšlienke vtedajšieho trénera Milana Lešického sa tak 1.1.1991 stal FC Nitra prvým profesionálnym klubom na Slovensku s jasne vymedzenou filozofiou – podporovať mládežnícky futbal ešte viac ako predtým, sústrediť sa na výchovu odchovancov a zbierať tých najlepších mládežníkov v spádovej oblasti Ponitria, dolného Považia a južného Slovenska.

Paradoxne, v sezóne 1990/1991 však A-mužstvo oslabené o Ľubomíra Moravčíka a ďalších dovtedy dôležitých hráčov akosi nevedelo nadviazať na predchádzajúci esprit a z najvyššej súťaže vypadlo. Ďalší z návratov do ligy netrval dlho, pretože trénerovi Jarábkovi sa už počas druholigovej sezóny podarilo vytvoriť výborné mužstvo s Ivanom Ondruškom v bráne, Miroslavom Sovičom v zálohe a Jozefom Majorošom v útoku, ktorí sa v súčinnosti s odchovancami Róbertom Tomaschekom, Petrom Gundom či Jozefom Antalovičom, Ondrejom Ondrovičom a Igorom Demom (majstrami Československa v staršom doraste) nestratili ani v sezóne 1992/1993 – v poslednom ročníku federálnej ligy. Nitra pútala predovšetkým slušnou defenzívou, hlavne na jeseň patrila k ozdobám súťaže a hoci na jar po poklese formy klesla až na 13. miesto, nebolo pod Zoborom pochýb, že v rozdelenej lige bude patriť k popredným tímom. Opak bol pravdou, pretože nesúrodé a početnými odchodmi neustále kvárené mužstvo obsadilo posledné 12. miesto.

Zostup a nezmyselné vyradenie kľúčových hráčov na začiatku ďalšej sezóny však mužstvo zvládlo a opätovne postúpilo do najvyššej súťaže. Pravda, po rozdelení federálu to v slabej konkurencii nebol až taký veľký zázrak. V sezóne 1995/1996, poznamenanej kolísavými výkonmi, to na jeseň ako-tak šlo, ale na jar sa Nitra znovu triasla, aby v súboji s Prievidzou obligátne nezostúpila. A tak potešili aspoň mladíci – brankár Martin Peško, obranca Jozef Kotula či najlepší strelec mužstva a jeho vedúca osobnosť Norbert Hrnčár, ktorý odohral ako 25-ročný svoj premiérový ročník pod Zoborom. Nie príliš lichotivú sezónu však vylepšil jej záver, kedy sa „devätnáska“ stala majstrom Slovenska a na následnom turnaji v USA aj víťazom Dallas Cupu, kde nastúpila partia odchovancov okolo Miroslava a Mikuláša Lorincových, Ivana Kováča, Petra Buráka a ďalších.

V sezóne 1996/1997 dostala vtedajšia Mars superliga podobu 16 účastníkov. FC Nitra angažovala skúseného trénera Jozefa Valoviča, no ani on, ba ani ďalšie posily tretí zostup v priebehu 90. rokov neodvrátili. Pred štartom ročníka 1997/1998 zlanárili funkcionári opäť nového trénera – Mikuláša Komanického, ktorý vtisol omladenému mužstvu zloženému prevažne z odchovancov sympatickú tvár. V bráne dostal príležitosť Ján Mucha, obranu vystužili rovesníci Eduard HrnčárPeter Burák, útok Henrich BenčíkPeter Hodúr, ktorý sa stal najlepší druholigový kanonier. Ich potešujúce výkony priniesli Nitre prvé miesto a zaslúžený postup do ligy, kde mužstvo prebral Jozef Prochotský. Mladé behavé mužstvo sa v sezóne 1998/1999 snažilo o poctivú hru, ale neveľké skúsenosti a slabý divácky záujem o futbal pod Zoborom ho vybičovali len k 12. miestu. Keď po sezóne odišli stabilní hráči (Haša, Kotula, Bédi, Dirnbach, Ondrovič, Klago), mužstvo mnohí aj z dôvodu zužovania ligy o sedem mužstiev odpisovali. Lenže FC, po dlhom čase zložený  prevažne z domácich  odchovancov nastupujúcej generácie (prevaha ročníkov narodenia 1977-1981) hral obzvlášť v jesennej časti krásny technický futbal, ktorým nechal zaspomínať na časy Moravčíka a spol a po jeseni 1999 figuroval na mieste znamenajúcom záchranu. Diváci boli spokojní – tešili sa zo skvelého Jána Muchu, zodpovedného Eduarda Hrnčára, s prehľadom hrajúceho Juraja Dovičoviča, sympatického technika Róberta Ježa a hlavne miláčika publika Ivana Hodúra. Náročná jarná časť spútaná záchranárskymi prácami, len dve výhry v jej priebehu, príchod nového trénera Jána Greguša, zomieranie na krásu a predovšetkým neskúsenosť mužstva napokon zosunula mužstvo na 13. miesto a obligátny zostup do II. ligy.

V následnom ročníku 2000/2001, v ktorej Greguša vystriedal Milan Albrecht, hrali nitrianski mladíci v takmer nezmenenej zostave atraktívny útočný futbal, ale priniesli až priveľké straty z ihrísk súperov. Rozhodujúci zápas o postup medzi slovenskú elitu sa odohral priam symbolicky v záverečnom 34. kole na ihrisku Dubnice, kde stačil Nitre na postup len jediný bod. Žiaľ, nedosiahla naň. Len slabou náplasťou bol fakt, že v jej drese hral najlepší strelec II. ligy a bezpochyby aj jej najlepší hráč Mário Breška. Nanešťastie, okamžite po skončení sezóny sa začali objavovať zárodky krízy, aká nemá v histórii futbalu v Nitre obdobu. V nasledujúcom ročníku až na dvoch – troch hráčov takmer nový kolektív svoj tieň neprekročil a dosiahol len 8. miesto. Za zmienku stojí azda len fakt, že k lídrom mužstva patrili perspektívny odchovanci Marek Bakoš, Marek Kostoláni, Slavomír Lukáč a predovšetkým priebojný útočník Jozef Jelšic. K zlepšeniu neprišlo ani v sezóne 2002/2003, počas ktorej prebehol neslávny hráčsky štrajk z dôvodu dlhodobého nevyplácania výplat. Celková anarchia a dlhodobý úpadok klubu sa zastavil až vo februári 2003 odstúpením prezidenta klubu Gabriela Svorada, keď ho na tomto poste nahradil niekdajší hráč Plastiky Zoltán Molnár. Klub prečkal klinickú smrť, stabilizoval svoje štruktúry, no oslabené A-mužstvo bez vodcovskej osobnosti neprebudilo ani neustále striedanie trénerov.

Nasledujúca, postupovými ambíciami prestúpená sezóna, sa nezačala dobre. Nitra sa v októbri 2003 dokonca potácala na zostupových priečkach druhej ligy. Počas zimnej prestávky sa však združenie nových majiteľov odhodlalo k významným krokom – angažovalo ambiciózneho trénera nitrianskej devätnástky Ivana Galáda a predovšetkým vyčlenilo nemalé finančné prostriedky na kúpi kvaltných futbalistov (Róbert Rák, Ľubomír Perniš, Ivan Kováč, Peter Grajciar). Spomenuté fakty sa prejavili aj na mimoriadne zlepšených výkonoch, Nitra sa stala jednoznačne najúspešnejším mužstvom jari a v sezóne 2003/2004 obsadila 4. miesto. Pod Zoborom sa podarilo vybudovať stabilný káder a v jeho strede si našli svoje nezastupiteľné pozície aj mnohí domáci odchovanci – driemajúci talent konečne prebudil brankár Štefan Senecký, spoľahlivé výkony odvádzal bojovný Michal Farkaš a predovšetkým výborný dispečer Tomáš Kóňa. Stabilizované mužstvo v nasledujúcej sezóne 2004/2005 jasne dominovalo a tak mohlo  v máji 2005 sláviť postup do najvyššej súťaže po najdlhšej odmlke od konca 70. rokov. Do prvoligových vôd vkročila Nitra viac ako rázne, futbalovú verejnosť prekvapila pútavou hrou a dobrými výsledkami a tak na konci súťaže figurovala na výbornom 5. mieste, čo znamenalo jej postup do letného poháru Intertoto, z ktorého vypadla po výbornom dvojzápase proti Dnepru Dnepropetrovsk (2:1, 0:2). Navyše, útočník Róbert Rák sa stal s 21 gólmi najlepším strelcom celej súťaže. Za pozornosť stojí, že i pri tomto výraznom úspechu ťažil nitriansky futbal z kvalitnej práce s mládežou, čo v decembri 2005 podporilo aj vytvorenie Futbalovej Akadémie pri FC Nitra, a.s., prvej svojho druhu na Slovensku.

V náročnom ligovom ročníku 2006/2007, rozdelenom na skupinu o titul a o záchranu, sa Nitranom poradilo obhájiť svoje pozície, keď sa medzi elitu kvalifikovala aj vďaka svojej sile v domácom prostredí. Nasledujúcu sezónu začala „Nitrička“ pod vedením ambiciózneho trénera Pavla Hapala, ktorý prebudil podceňovaných hráčov, mimoriadne atraktívnou hrou dosiahol najväčší úspech od éry samostatnej slovenskej ligy – 3. miesto! Brankár Senecký, krajný stredopoliar Grajciar a útočník Hesek sa dostali do slovenskej reprezentácie, obranca Pavol Farkaš do olympijského výberu a o spomínaných hráčov sa začali ihneď zaujímať popredné domáce i zahraničné kluby. Zarezonovala aj dojímavá posezónna rozlúčka s obľúbeným trénerom Hapalom, ktorý neodolal vábeniu Mladej Boleslavi, ale aj skutočnosť, že svoje miesto v mužstve si opäť našli aj najlepší odchovanci – perspektívny brankár Lukáš Hroššo, s prehľadom starého harcovníka hrajúci stopér Martin Tóth, dispečer Miloš Šimončič, rýchly driblér Ľuboš Kolár a technický útočník Roman Sloboda.

Klubový manažment sa tak po roku musel opäť poobzerať po novom trénerovi, pričom voľba napokon padla na moravského odborníka Pavla Maluru, ktorý viedol mužstvo aj v letnej súťaži Intertoto proti Neftči Baku (0:2, 3:1). Lenže, nepresvedčivé výkony, postavenie v tabuľke a nedôvera sklamanej verejnosti mu „podpílili“ konár ešte v priebehu jesennej časti. Vedením A-mužstva tak bol do konca roka 2008 poverený dovtedajší asistent a tréner rezervy Marián Süttö. Ani ten však nedokázal zastaviť hernú či výsledkovú mizériu mužstva ukončiaceho prvú polovicu sezóny na predposlednom mieste tabuľky. Vedenie tak pristúpilo k angažovaniu srbského trénera Petara Kurčubiča.

Ani pri tomto mene sa kolotoč trénerov pri prvom mužstve nezastavil. Predposledné miesto v ročníku 2008/2009 znamenalo odchod Kurčubiča, ktorého v lete nahradil Ivan Galád. Ten hneď vo svojej prvej sezóne dokázal Nitre vybojovať miestenku vo futbalovej Európe. S výraznou pomocou kanoniera Róberta Ráka, ktorý sa stal kráľom strelcov s 18 presnými zásahmi, totiž Nitra finišovala na štvrtom mieste, znamenajúcom účasť v 1. predkole Európskej ligy UEFA. V ňom sa Gáladovi zverenci stretli s maďarským FC ETO Györ, ktorý Nitranov už ďalej nepustil. V nie príliš pozitívnom duchu sa niesla aj nasledujúca jeseň, ktorá vyvrcholila v Gáladov odchod. V sezóne 2010/2011 sa na lavičke okrem Galáda vystriedali Ivan Vrabec a Cyril Stachura, ktorý vydržal do novembra nasledujúceho súťažného ročníka. Do funkcie hlavného trénera napokon nastúpil Ladislav Jurkemik, ktorý mužstvo po roku doviedol opäť na ôsmu priečku Corgoň ligy. Sezóna 2012/2013 so sebou priniesla boj o záchranu i pomaly už tradičnú zmenu kormidelníka bielo-modrých. Jozef Vukušič nahradil Jurkemika a viedol družstvo do konca ligového ročníka. V ňom sa hráčom spod Zobora nakoniec podarilo udržať ligu, jeden z rozhodujúcich zápasov proti Spartaku Trnava (3:3) sa nezaobišiel bez problémov. Po inzultácii hosťujúceho trénera fanúšikom boli Nitre dodatočne odrátané tri body. Ani tento incident však Nitru do druhej ligy neposlal. Na to sa však na Sihoti dlho nečakalo. V poslednej prvoligovej sezóne sa lodivod „corgoňov“ menil hneď trikrát – Ladislav Šimčo, Vladimír Koník ani Ladislav Hudec nedokázali zabrániť pádu do druhej najvyššej súťaže.

Do už druholigového, ročníka 2014/2015 prišla na scénu známa persóna, dovtedy reprezentačný tréner Slovenska Michal Hipp. V základnej časti DOXXbet ligy sme dva roky za sebou obsadili tretiu priečku, no nadstavba nevyšla podľa predstáv ani raz. To už bol ale na čele prvého tímu Róbert Barborík, ktorý prevzal taktovku nad druholigistami na konci septembra 2015. Veľkým úspechom však rozhodne bolo víťazstvo staršieho dorastu v I. lige v sezóne 2015/2016 pod vedením trénera Michala Kuruca. Mladíci ale nespali na vavrínoch, v júni 2016 ešte zdolali Spartu Praha v boji o titul československého majstra a na jeseň si zmerali sily v prestížnej UEFA Youth League – mládežníckej obdobe slávnej Ligy majstrov – so španielskym majstrom. Súperom mladých Nitranov bola Malaga, na domáci duel proti nej si našlo cestu 4600 divákov!