Michal Ščasný: Futbal milujem. Ako trénera ma baví viac.

Nový tréner FC Nitra má futbal v krvi. A to doslova. Otec Michala Ščasného Zdeněk je bývalý hráč, reprezentant Československa a tréner. Obliekal dres Dukly Praha a Sparty Praha. Ako tréner stál na lavičke Viktorie Žižkov či Mladej Boleslavi, pražskú Spartu doviedol dvakrát k ligovému víťazstvu, postúpil s ňou do štvrťfinále Európskej ligy UEFA 2015/16, no a koučoval aj grécky Panathinaikos. Syn Michal pri ňom zbieral skúsenosti. My sme nášho hlavného kouča s diktafónom navštívili v jeho kancelárii a trošku ho vyspovedali, nielen o futbale. 

Ako sa začal písať váš futbalový príbeh?

Keďže môj otec hrával futbal, tak vlastne od začiatku môjho života. Keď hrával za Spartu, chodieval som ako malý za ním na štadión na tréningy a tak sa to ťahalo. Boli sme ako cirkus, stále niekde inde, často sme sa sťahovali. Najprv na Moravu, potom na Cyprus, naspäť do Česka. S futbalom som vyrastal ja aj moja sestra. Otec bol futbalista, futbal bol so mnou od začiatku, nepripúšťal som si, že by som robil niečo iné.

Nebola šanca, že by z vás bol hádzanár alebo hokejista?

Nie. Nevidel som dôvod. Stále som chodil na ihrisko, začal som hrávať v Prahe za prípravky a keď sme žili na Cypre, bývali sme hneď za štadiónom. Delil nás od neho iba múr, ktorý sme so sestrou preskakovali. Mali sme individuálny študijný plán, takže sme boli každý deň na ihrisku. Iný šport som ani nevyskúšal. Odmalička som miloval futbal a tak to aj zostalo.

Aké bolo byť hráčom a mať otca vynikajúceho futbalistu? Trénoval vás aj doma?

On bol jeden čas aj doslova môj tréner. Trénoval ma na Žižkove, čo na jednej strane bolo v poriadku. Viem, aký je odborník, hral za Spartu, trénoval Panathinaikos, bol v Lige majstrov, dokázal maximum, ako tréner bol vynikajúci. No keď ste syn a ste v šatni… Môj otec je taký, že jeho nároky na mňa boli dvakrát väčšie ako na ostatných a niekedy, keď sme spolu cestovali autom na tréning, tak sme aj týždeň neprehovorili ani slovo.

Spomínali ste sestru, ktorú tiež bavil futbal. Venovala sa mu aj profesionálne?

Pavlína hrala za Bayern a 5-krát bola vyhlásená za najlepšiu futbalistku Českej republiky. Klobúk dolu pred jej kariérou.

Kedy sa to u vás zlomilo a z hráča sa stal tréner? Ste celkom mladý, i keď odohrali by ste celý zápas?

Isto nie. (Smiech.) Tým, že som vyrastal vo futbalovom prostredí a aj môj otec bol tréner a keď som práve nebol urazený, že som nehral, tak sme sa v tom aute cestou na tréning rozprávali. Pýtal som sa na niektoré veci, ktoré človek vidí inak ako hráč a inak ako tréner, inak v mladšom veku a inak s nejakými skúsenosťami. Odmala som hral futbal, od 15-stich rokov profesionálne za mužov, skončil som gymnázium a nevedel som si predstaviť, že by som robil niečo iné. Mojou výhodou bolo, že už počas môjho pôsobenia v Prešove som si urobil trénerské licencie. Futbal milujem a vedel som, že keď skončím s aktívnym hraním, chcem sa venovať trénerstvu. Nič iné neviem, milujem to a neviem bez toho byť. Vedel som, že na túto dráhu sa dám, no že to pôjde tak rýchlo, som nečakal.

Byť hráč a byť tréner je asi dosť odlišné.

Je to úplne niečo iné. Musím ale povedať, že ako trénera ma to baví viac, ako ma to bavilo ako hráča. Ale byť hráčom je super, lebo si odtrénuje, nemusí nad tým toľko rozmýšľať, ako tréner. Tu fakt riešite x vecí, nielen tie na ihrisku, ale aj pomimo, prípravy na tréning, na zápas, analýzy sú oveľa náročnejšie. Čiže nedá sa to porovnať.

Aktuálne ste súčasťou FC Nitra. Viete porovnať vaše trénerské zastávky v rámci Fortuna ligy?

To sa nedá. Nemôžem ešte hodnotiť Nitru, aj keď som milo prekvapený z podmienok, ktoré tu sú. Mám na mysli ihriská, regeneráciu, katapulty. Keď som bol v Trnave, nemali sme ich, ale viem, že teraz už tam sú, v Senici sme mali len zopár športesterov. V Senici bolo tréningové ihrisko super, ale podmienky tu sú skvelé. Spartak so Slovanom sú asi najväčšie futbalové značky na Slovensku, Trnava je veľký klub, je tam veľká zodpovednosť, aj tlak na trénera, hoci som si ho nepripúšťal. Senica je zase naopak rodinný klub. Nitra je niečo podobné ako Spartak, lebo pre mňa je to jedna z tých najlepších značiek v krajine, či už z historického hľadiska, alebo z toho pohľadu, že spod Zobora vzišlo veľa super hráčov. Ale aj úspešnosť tohto klubu bola niekedy na veľmi vysokej úrovni.

Trénovali ste aj mimo Slovenska?

Nie, vonku som iba hral. Ale vlastne aj som trénoval! Keď som hral na Cypre, skončil tréner a tam je také pravidlo, že ak ešte nie je nový tréner, tak môže mužstvo viesť niekto z klubu. No a ja už som mal trénerskú licenciu.

Tak ste sa prihlásili.

Nie, neprihlásil som sa. (Smiech.) Vedeli to a tak som nejaké 2, 3 týždne viedol tím.

A popritom ste aj hrali?

Áno.

V Nitre ste krátko, ale čo hovoríte na mesto?

No, najďalej som bol na umelej ploche. (Smiech.)

Ale výhľady pekné, však?

To áno. Mesto vyzerá krásne. A veľa som o ňom počul. Keď som hral za Prešov, jeden môj spoluhráč zo Žižkova hral za Nitru a hovorieval, že je to krásne mesto.

Takže aktuálne ste stále zalezený na štadióne a venujete sa zimnej príprave. Ako vyzerá?

Je to hektické. Všetci vieme, čo sa udialo, že skončilo veľa hráčov, takže nás čaká veľa roboty. Pozeráme záznamy o mnohých hráčoch, ktorí by mali prísť.

Takže trošku už viete, čo môžete od koho očakávať?

Funguje to tak, že vedenie kontaktuje manažérov hráčov, ja s mojím asistentom dostaneme tip, hráča si napozeráme cez záznamy jeho zápasov a keď sa nám pozdáva, povieme, že môže prísť na skúšku. Alebo ho rovno berieme, ak je tá kvalita taká, že ho netreba skúšať.

Aký hráč vás presvedčí? Čo musí mať futbalista, aby očaril Michala Ščasného?

Nielen mňa, ale aj asistenta a, samozrejme, aj vedenie. A čo to je? To, čo ten hráč potrebuje na post, na ktorom funguje.

Čo nejaké morálno-vôľové vlastnosti?

Jasné, no tú mentálnu stránku si takto na diaľku neočekujeme.

Asi sa teda môže stať, že o niekom máte skvelé referencie, zaujme vás svojou hrou, no po príchode do tímu tam jednoducho nezapasuje.

Môže. A nemusí to byť preto, že si s ostatnými nesadne ľudsky. To je jedna možnosť. No hráč sa nemusí cítiť psychicky v pohode pri zmene prostredia, krajiny, kultúry. Veľa vecí v tom hrá úlohu.

Tréner je aj taký psychológ, ale čo vaša psychohygiena? Pri čom vypínate?

(Smiech.)

Niečo publikovateľné.

Takže potom nemôžem povedať nič. (Smiech.) Ale nie, teraz momentálne skutočne nevypínam, lebo nie je kedy. Ale môj najlepší relax je cestovanie. A hoci ja doba taká, aká je, tak tým, že od vlaňajšieho februára som bol bez roboty, pocestoval som aj počas pandémie celkom dosť – Česko, Maďarsko, Cyprus, ktorý je taký môj druhý domov.

A ten prvý je kde?

Bývame v Trnave, syn tam má školu a hrá za Spartak. Tento angažmán je tak blízko, že môžem dochádzať. Syn je teda šťastný, že sme sa nemuseli sťahovať, lebo nechcel meniť dres.

Tak s takým priezviskom tomu ani nemôže byť inak…

(Smiech.)

 

Zdroj foto: archív M.Š.

Komentáre